epopeya

som ako vesmír
rozpínam sa
alebo zmršťujem
prvý či posledný
je to jedno
vždy však na konci

do plachty zabalený

to mŕtvy?
či práve narodený?

ako molekula vody
zahodená v priestore
dážď, sneh či len para
dolu padám?
či nahor sa deriem?

jednoduchá nota
štek či celá symfónia
do tanca či do plaču
abo oboje?

drevo
kolíska či šibenica
hojdám sa hojdám

nie sivé
no čierne a tiež biele

******

až sa to dieťa narodí
tak začne kričať
ako my všetci sme kričali
až sa to dieťa narodí
počúra doktora
ako aj niektorí z nás ho ošťali
a začnú mu rásť zuby
plakať bude
deň a noc
a jeho prvé slovo možno bude riť
aj keď r ešte nebude vedieť povedať
bude sa hrať s bábikami?
bude sa hrať s autíčkami?
to podľa pohlavia
a možno nie
(no bude to chlapec; to isto vieme)

aké bude to dieťa až sa narodí?
trpké a smilné ako ostatní?

a až behať začne
a ploty preliezať
miliónkrát kolená si roztlčie

a neslušné veci v škôlke vystrájať

až sa to dieťa narodí
nemôže prežiť nič iné ako má


******


kto zlíže smotánku
z hláv neobmedzených
jazykom drsným
spáleným tichom

kto povie rozprávku
nespratným deťom
jazykom sladkým
v mede naloženým

kto povie rozsudok
občana Kapeta
jazykom gilotíny
rovnosti nesmiernym

*

bez starosti
bez mladosti
bez očivosti
bez ušivosti
bez problému


******


leží duša spútaná
v mojej rodnej posteli
čaká tuho na okamih
keď sa znova otelí
čaká, čaká
v zázrak verí
že sa zjaví
telo z dverí
že už príde
dušu skolí
ktosi temný
nedovolí
slnku spáliť moju tvár


******


tvárime sa romanticky
rozprávame pateticky
všetko sa nám totiž iba zdá
v ústach máme cudzie ústa
hormonálny jasot spúšťa
naše telá do prázdna

vlhčíme a nevnímame
mená zdajú sa nám známe
no nehľadíme vpred ba ani vzad
iba trochu šťavy zjeme
dobrú noc už nepovieme
takto stále dokola a niekoľkokrát

nehľadáme lásku, nehu
rodinný krb - ten pojem nie je známy
kmitáme od brehu k brehu
neveríme v slová, fámy
sme kto sme
niet zmeny možnej v nás
povedzme
že len zabíjame čas
ktorý nemáme


******


nedokážem prestať
bo to sa jednoducho nedá
skúste sa odnaučiť bicyklovať
a pochopíte - je mi beda

prestaňte vyjadrovať myšlienky
slovami a gestami
prestaňte plakať, smiať sa, hovoriť
narábať s číslami

prestaňte piť a jesť
a prestaňte tiež kadiť
prestaňte okamžite súložiť
a prestaňte si všetci vadiť

prestaňte umierať
a prestaňte aj žiť
prestaňte sedieť ležať stáť
a prestaňte sa kynožiť

prestaňte so všetkým
tak vravím vám už dosť
skúste si čo ja tu denne zažívam
skúste si moju zlosť

skúste si odpovedať každý deň
či dá sa prestať len tak zrazu
to všetko ľahko hodiť za hlavu
a začať novú fázu


******


jdou parkem

dva láskou lidé

zklamaní

jeden je ženou

druhý mužem

nazvaný


krev teče jim z očí

slz ruce plné maj

že bolí je srdce

světu nepřiznaj


******


Hlučné pouličné
trápenie zasychajúcich
zvratko prirovnávajúc
svet k žiarivej perle
v temnotách mi
rozleptáva oči
nevidím zlo
nepočujem zlo
nehovorím zlo
oheň v mojej hlave
prestáva vrieť
len ticho dáva
o sebe znať
dymovými signálmi
som spasený
som odsúdený
som voľný
už len zatrepať krídlami
a vzniesť sa v nekonečno
stačí
bodka
to je vše.


******


z krčmovej steny

kdo víno má a nepije
kdo hrozny má a nejí je
kdo ženu má a nelíbá
kdo zábavě se vyhýbá
na toho vemte bič a hůl
to není člověk

to je vůl


******

z archívu neznámeho

při holení,
že vzít si život je možná lepší než zbavovat se vousů
plivni na hadřík a očisti si zpětné zrcátko,
uháněj jako o život,
opilej vocase,
kurvy zvítězí, blázni zvítězí
ale ty přesto vyraž
jako kůň ze startovacího boxu.

Ráda se dívala na květiny
ráda si přivoněla k ovoci
A listy jí připomínaly milování

Ale v jejích snech
potáceli se opilí tupí námořníci
a rozhazovali semeno
po panenských končinách

v jistém věku
její srdce vzalo nový kurz
a vyplulo hledat ztracená pobřeží

A uslyšela zelené ptáky
z druhé strany ticha


někteří lidé jsou mladí a nic
víc a
někteří lidé jsou staří a nic
víc
a někteří lidé jsou něco mezi
prostě něco mezi.

a kdyby se mouchy hodily do
gala
a všechny domy shořely ve
zlatém ohni,
kdyby se nebesa vrtěla jak břišní
tanečnice
a všechny atomové bomby začaly
řvát,
někteří lidé by byli mladí a nic
víc,
a zbytek by zůstal stejný.

těch pár, co jsou jiní,
rychle vyřídí
policie, vlastní matky, vlastní
bratři, ostatní; vyřídí se
sami.

zbývá jen to, co
vidíš.
je to
drsný.


Zvedl jsem vědro až k jeho rtùm. Pil se zavřenýma očima. Bylo
to líbezné jako sváteční den. Ale tato voda byla docela něco
jiného než obyčejný pokrm. Zrodila se z pochodu pod hvězdnou
oblohou, ze zpěvu rumpálu a z úsilí mých paží. Byla srdci
tak milá jako nějaký dárek. Když jsem byl malý chlapec, světlo
vánočního stromku a něha úsměvù, to vše dodávalo vždycky
zvláštní zář vánočnímu dárku, který jsem dostal.
„U vás lidé pěstují pět tisíc rùží v jedné zahradě,“ řekl malý
princ, „a přece tam nenalézají to, co hledají…“


mě jistě stačí jedna ruuže
ze které pít mi dává zalíbení
nebudu ji trhat
nebudu ji zalévat
ať sama roste
vždyť tehdy se mi líbí nejvíc


******


za boha, za národ

ty, čo strieľaš do ľudí
kedy sa zobudíš?
kedy ťa napadne
že aj na tej druhej strane
ktosi prepadne
tejto pliage

ty, s bombou za pásom
vravíš si "lepší som."
"len ja mám právo žiť."
či život položiť
"za svoju jedinú, pravú
skutočnú vieru."

ty s prstom na spúšti
kedy vypustíš
na nevercov či antidemokratov
milión kiloton, či kilowattov
hnevu a smrti
za boha, za národ

vraždite sa
sestry, bratia
nech vám guľky skrátia
neradostný údel
zabíjajte
v mene lásky
cez oči pásky
k múru zoradiť

(..a ďalej sa mi nechce
bo by som si grcol..)


******


cancer

už som vo vani
ocajchovaný
klepetá mám zviazané
a čakám na hrniec
s vriacou vodou

trasie ma zima
no tak hoď si ma
do bublín

a budem na mäkko

ale pancier bude aj tak treba rozštiepiť kliešťami

mňam


*******


mám popol v uchu
a môjmu sluchu
neprospieva tento stav

mám plno v bruchu
a môjmu duchu
dobre je aj bez zástav


********


koník vraný

koník vraný
utýraný
po nábreží
bežal

strelili ho
do hlavičky
v kaluži krvi
ležal

koník vraný
utýraný
na ňom deva
spanilá

keď ten koník
klesol k zemi
i ona sa
zabila

hlávku mala vytočenú
na opačnú stranu
vraník mŕtvy
deva mŕtva
pre jedinú ranu


*******


ZO ŠPINAVEJ POÉZIE

uviaž ma za nohy
priateľ bezmenný
a ťahaj za vozom
cestou kamenistou
nech mnoho rán
prúdom krváca mi
a myseľ pookreje
bolesťou čistou
hneď prebudím sa
nočné mory ľahko odplaším
každých pár metrov
značím vlastným zubom
ruky voľne pohodené
stopu zametajú
kone frkocú
kolesá hrčia

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

strčte si za klobúk
svoje veľkolepé rady
to v hlavách vám narástli
dlhočizné brady
a v kolíske sa hojdáte
ako ja
hryzte si jazyky
vlastné, nie iné
a ticho buďte
keď na bitúnok vezú
tie iné, svine
zapchajte si uši
a spievať si začnite
keď kvičať začnú
s nožom na hrdle
veď sú to svine
a to im patrí
jatky sú ich bránou
do raja


*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

jak ľahko je zabiť človeka
ni noža ti netreba
stačí, keď vraví, z kože sa vyzlieka
bodnúť ho správnym slovom
na správnom mieste

jak ľahko je zabiť inú ľudskú bytosť
aj mašínkvér je zbytočný
svojej žiarlivosti učiň zadosť
a páľ slová
jazyk stačí ti

jak ľahko možno vyhubiť celú ľudskú rasu
všetko bomby môžeš nechať tam kde sú
prines dušiam chorým spásu
stínaj ich svojou kázňou o prvotnom hriechu

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

tak ľahko zabiť iného
tak ťažko vzkriesiť seba

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

toto je choroba môjho vedomia
toto je báseň, ktorú sa snažím napísať
posledná báseň, ktorú sa snažím napísať
posledná bázeň, ktorú sa snažím preži?
zúfalo slová
skladajúc
do mriežky
presne zapadajúcich a všeobecne zrozumiteľných
spôsobov ľudskej komunikácie
toto je choroba
myslieť!
písať!
rozprávať!
toto je choroba!

ticho je slasť

ticho je vánok vo vlasoch

ticho je posledné milovanie

toto je choroba môjho svedomia
toto je veta, ktorú...
toto je posledné čo zaznie
škripot akýchsi dverí
pirueta kľúča v zámke
kroky
zanikajúce
kroky

ticho je lúka

ticho je more

ticho je nekonečná obloha


*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

nedokončená

chcem povedať čosi zásadné
a pritom elementárne jednoduché
lebo podľa najčerstvejších správ
ma ktosi, kdesi videl a vraj som nažive
bezpohlavné bytosti a temné obrady
ohňa a krvi
živlov
nie ako iní vravia
že zo záhrobia listy píšem

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

a kým si stokrát
hubu nerozbiješ
ani k tej bráne nechoď
len okolo sa motaj
pozeraj a vetri
a padaj, synu, padaj
aby si sa vstávať naučil
a drž sa mreží v plote
on s každým dňom sa zmenšuje
a jeho svinstvo ostnaté
tam hore, stráca tŕne

von a či dnu

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

a v rohu záchoda kopulujú pavúky

*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/*/

(mimo poradia)
zmätok

vzkries ma ak chceš
vzkries ma
ty to dokážeš
vzkries ma
odvahu nájdi
so živou vodou
k môjmu lôžku zájdi
vzkries ma rýchlo
kým sa nenarodím
hlavu mám v dlani
po sebe blúdim
prsty mám z kameňa
oči - číre sklo
kvapká mi z temena
na tvoje zrkadlo
čosi odlieta